


Pražská jar | |||
S rokom 1968 sa spája u nás známy pojem Pražská jar. V tom období, počas vlády komunistického režimu, prišlo v bývalom Československu k uvoľneniu prísneho autoritárskeho režimu a akémusi otepľeniu politickej situácie. Komunistický režim na čele s novým slovenským politikom Alexandrom Dubčekom sa pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou - reformovať socialistický štát a vtedajší politický systém. | |||
Všetko začalo zasadnutím Ústredného výboru komunistickej strany Československa. Začali sa zmeny v personálnom obsadení na všetkých straníckych úrovniach, funkcii sa chopili nové tváre a do funkcie prvého tajomníka strany bola zvolená dovtedy neznáma tvár - Alexander Dubček. Bol nestranným funkcionárom, čo vyhovovalo ako odporcom, tak aj zástancom vtedajšieho prezidenta Novotného. Jeho voľba do vedenia strany sa ukázala ako dobrý ťah smerom k náprave narušených vzťahov medzi Českom a Slovenskom. Najvýraznejšou zmenou k lepšiemu, ktorá sa odohrala ako prvá, bolo zrušenie akejkoľvek cenzúry. Dovtedy nebolo možné odvysielať v rádiu či televízii nič, čo by vedeniu štátu nevyhovovalo. Cenzurovali sa všetky médiá, ako tlačené tak aj audiovizuálne. Zrušenie cenzúry teda verejnosť privítala s mimoriadne pozitívnym ohlasom. Začali sa zverejňovať jednotlivé politické procesy, činnosť Štátnej tajnej bezpečnosti a mnoho ďalších významných udalostí, o ktorých dovtedy verejnosť ani len netušila. Tento stav sa však čoraz viac stával tŕňom v oku významných európskych mocností. V máji 1968 boli uskutočnené česko - slovensko - sovietske rokovania, na ktorých si naša delegácia vypočula nelichotivú kritiku od Brežneva a iných predstaviteľov ZSSR.
Podľa nich sa u nás začali prejavovať antisocialistické nálady a politické pomery v ČSSR sa pre nich stali neprijateľnými. Vyžadovali rázne opatrenia proti silnejúcej pravici, ktorá sa podľa názoru ZSSR nebezpečne mobilizovala. V lete roku 1968 sa zišli predstavitelia Sovietskeho zväzu, Poľska, NDR, Bulharska a Maďarska a spoločne adresovali vedeniu KSČ výstrahu, v ktorej vyslovili obavy o osude socializmu v ČSSR. Netrvalo dlho a na Československej strane začali byť pozorované pohyby sovietskych vojsk, a to nebezpečne blízko našich hraníc s Poľskom. V auguste toho istého roku si vyžiadal stretnutie s Dubčekom komunistický diktátor z NDR Ulbrich. Počas ich niekoľkohodinového rozhovoru sa v okolí našich hraníc premávali východonemecké, sovietske a maďarské vojská. Na naše územie vstúpili 21. júna pod zámienkou vojenského cvičenia štátov Varšavskej zmluvy. Sovietske vojská tu zotrvali až do začiatku augusta, čo sa dalo interpretovať aj ako hrozba týchto štátov pre prípad, že by ČSSR nesplnila ich požiadavky. ČSSR sa však mobilizovala ďalej, vychádzali publikácie aktivistov za mier, verejnosťou bola naďalej šírená osveta. Pražská jar ako reforma socializmu tak musela byť potlačená násilne a radikálne. V noci na 21. augusta 1968 prekročili hranice Československa vojenské jednotky ZSSR, Poľska, Maďarska, Nemecka a Bulharska, a to v počte približne pol milióna vojakov a 5 tisíc tankov. O druhej hodine v noci pristáli na letisku v Ruzyni dve veľké bojové lietadlá plné ruských vojakov. Tí obkľúčili budovu letiska, cestujúcich aj personál vyhnali a jedno za druhým začali na letisku pristávať nákladné lietadlá. Dovážali stovky tankov a ťažkej techniky. Vojna bola na spadnutie, avšak situáciu zachránil prezident Ludvík Svoboda, ktorý nariadil československej armáde nezakročiť. Táto invázia sa však stretla s veľkým odporom verejnosti. Ľudia odstránili tabule na uliciach a vojaci tak ostali dezorientovaní. Na Václavskom námestí vznikli barikády a ľudia sa snažili postup vojsk zastaviť vlastným telom. Rozhlas začal vyzývať občanov ČSSR, aby nechali armáde voľnú cestu, inak by sa mohli vystaviť riziku ohrozenia vlastného života. Týmto dňom teda skončila Pražská jar. Nasledovali obdobie normalizácie, kedy sa k moci dostali politici, ktorí sa aktívne pričinili o to, aby nebol socializmus v ČSSR reformovaný. Znovu sa zaviedla policajná cenzúra médií, zákonom sa zakázalo verejné zhromažďovanie a akékoľvek snahy o vzburu boli obvykle zakončené guľkami. Na 20 rokov sa tak znovu všetko vrátilo do pôvodných koľají, ktoré nevyhovovali obyvateľom našej krajiny, vyhovovali však režimu. Copyright VšetkoVmeste.sk 2012-02-03 | |||